Gymkáč

Dojmy z turistického

2011-07-01T18:28:00.000+02:00

Trinásteho júna sa trieda 2. A zúčastnila turistického kurzu v malebnej stredoslovenskej dedine Terchová. Cesta rýchlikom z Trnavy do Žiliny a potom autobusom do Terchovej všetkých unavila, ale následný pohľad na prekrásnu krajinu zasa všetkých prebral. Pohľad z hotela vylepšovala mohyla Juraja Jánošíka týčiaca sa nad Terchovou a takzvaný modliaci sa mních. V priebehu troch dní sme absolvovali rozličné túry a výstupy.

Hneď prvý deň sme sa vybrali na splav rieky Oravy. Tento zážitok si každý zapamätá. Bolo to úžasné , počnúc „synchronizovaným“ pádlovaním až po špliechanie a kúpanie v Orave. Prechod Jánošíkovými dierami sa nám vryl do pamäti ako nikdy. Očaril svojou pôvabnosťou a krásou malých vodopádov, ktoré boli snáď všade, a skalných výklenkov , po ktorých sme sa s radosťou poskakovali. Po prechode dierami sme vyšli na kopec, kde nás uč čakal náš milý pán inštruktor, ktorý nám predviedol, ako používať profi kolobežky, aby sme si neublížili. Každý dostal prilbu na hlavu a hurá dole kopcom. Po ceste sme videli Vrátnu dolinu, čo sú dva obrovské masívy akoby tvoriace také vráta. Kolobežkami sme sa dostali až k nášmu hotelu. Výjazdom lanovkou na Chleb sa nám naskytla nádherná panoráma Tatier, aj keď bolo spočiatku zamračené, nakoniec vyšlo slnko a odhalilo nám čaro hôr. Škoda, že nás tlačil čas, inak by sme stihli vyjsť ešte vyššie a objaviť krajinu z vyššej perspektívy.

Tretí a posledný deň sme absolvovali stúpačku na kalváriu, ktorá nás úplne dorazila. Nevynechali sme ani návštevu miestneho múzea, v ktorom sme sa dozvedeli zaujímavé informácie o slovenskom zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi. Rovnako nás v Terchovej uchvátil vyrezávaný pohyblivý betlehem. Čakala nás už len cesta domov. Bola to posledná bodka za naším „turistickým“.

Osobne mi budú chýbať naše spoločné raňajky, obedy a večere...

Tomáš Barica

Sme zdvorilí? (Diskusný príspevok)

2011-07-01T16:34:00.000+02:00

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci!

Rada by som nadviazala na môjho predrečníka a ďalej rozvinula túto problematiku. Je to téma, ktorou by sme sa mali zaoberať, pretože sa dotýka nás všetkých. Myslíte si, že sme naozaj zdvorilí?

Dovolím si podotknúť, že zdvorilosť nie je len o uvoľnení miesta v autobuse staršej dáme. Tento pojem zahŕňa aj naše vyjadrovanie a postoje.

Podľa môjho názoru sú v dnešnej dobe všetci až príliš uponáhľaní. Niekedy nie je čas na zdvorilosť, ale nemalo by to tak byť. Aj napriek stresovým situáciám by sme mali reagovať zdvorilo, slušne.

Rozum sa mi pozastavuje nad predavačmi, ktorí vyzerajú, ako keby bola ich práca jed, čo dávajú rovnako otrávene najavo aj svojim zákazníkom. Rada by som sa pozastavila aj nad nezdvorilým správaním niektorých mojich rovesníkov, ktorí sú príliš pohodlní na to, aby v autobuse uvoľnili miesto niekomu, kto to potrebuje. Ochoty z ich strany sa nikto nedočká, možno tak zamračených a prepaľujúcich pohľadov. Naozaj si myslíte, že by to takto malo byť?

Iste, mladý človek uvažuje tak, že si na miesto sadol prvý, a preto nevidí dôvod prepustiť svoje miesto inému, staršiemu či chorému. Nemal by však zabúdať, že aj on bude raz potrebovať takúto službu od iných. Navyše aj tu platí zásada: Ako my druhým, tak oni nám.

Milí spolužiaci, uvedomme si, že každý deň sa stretávame s ľuďmi nie našej vekovej kategórie. Áno, sú to učitelia. Koľkí z nás sú často voči nim drzí a myslia si, že im chcú profesori zle? Nemali by sme im byť, naopak, vďační za ich trpezlivosť a nervy, ktoré nám obetujú?

Preto na vás apelujem: Buďme zdvorilí k starým i mladým a nenechajme sa vyprovokovať dnešným životným štýlom k neúcte!

/ukážka žiackej práce, upravený text/

Tak teda zbohom, GAB

2011-06-29T10:37:00.001+02:00

Pred rokom a pol mi jedna vtedy ešte študentka GABu vravela: „Napíšem článok. Na rozlúčku. Taký poriadny.“ Bohužiaľ (či našťastie) nevydalo a preto som sa rozhodla tak trochu ju zastúpiť. Moja rozlúčka však nebude taká šťavnatá, ako plánovala ona. Chcela by som iba vyjadriť pocity, ktoré vo mne zostali po poslednom odchode z budovy (vášho) gymnázia ako jeho študent.

Za tých osem rokov, ktoré som strávila za bránami GABu som sa naučila množstvo vecí. Nemyslím len vedomosti, ktoré som získala či už vlastným pričinením alebo poriadne únavnou prácou obetavých profesorov, ktorým na „ich deckách“ skutočne záleží (aj keď takých je, žiaľ, z roka na rok menej). Mám na mysli aj záležitosti, ktoré vás žiadna učebnica nenaučí. V mladom veku zistíme, že nie všetko funguje tak ako si myslíme, málo vecí sa vyvíja podľa plánov a naivita sa nevypláca.

Ajkeď nebolo vždy len dobre, nemôžem sama seba zaradiť do skupiny ľudí ukončiacich strednú školu s myšlienkou, že ak by som mala ešte jednu šancu sa rozhodnúť, už by som sem nešla. Práve naopak! Napriek aj kvôli všetkému neľutujem čas strávený na GABe. Spoznala som tu nespočet ľudí, ktorí sa mi zaryli hlboko do neurónov v pamäťovom aj emočnom centre. Prežila som tu hodiny, dni, roky na ktoré (dúfam) nikdy nezabudnem a o 50 rokov budem so smiechom na to všetko spomínať. Spolu s ľudmi, s ktorými sme kedysi privádzali všetkých do nepríčetnosti všemožnými výmyslami.

Určite si pomyslíte, že som padla do hlbín klišé ale som si istá, že skôr či neskôr nájdete svoju časť pravdy v mojich slovách. GAB je škola. Nie vždy škola vedomostí ale stále škola života.

Hana

Falošní národovci

2011-05-05T21:38:00.001+02:00

Idem po ulici a zrazu sa z krčmy ozve hurónsky rev: „Slovenskóó, góóóóól“. Hovorím si, však čo, naši asi hrajú hokej. Idem ďalej, ponáhľam sa, prechádzam cez ulicu a znenazdajky ma skoro prejde kamión. Za jeho oknom hrdo plápolá slovenská vlajka, akoby ten bezohľadný šofér vybojoval za Slovensko neviem koľko víťazstiev.
No áno, v poslednej dobe je to takto všade. Všade kam sa pozriete, zbadáte auto s vlajočkou za okienkom alebo dokonca s dvoma vlajočkami. Ľudia chodia s tetovačkami slovenských symbolov na tvári, oblečení v dresoch slovenskej reprezentácie či dokonca zahalení vo vlajkách.
Slovensko žije hokejom ako ešte nikdy. Bajkalská ulica v Bratislave sa teraz nazýva fun village. Prečo je to tak? No predsa majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji sa konečne hrajú u nás. Už aj slepí si to všimli! Bol prebudovaný „slávny“ Nepelov štadión, kam sa zmestí žalostne málo národne založených fanúšikov.
Naši hokejisti sa zúčastňujú na majstrovstvách sveta každý rok. Prečo potom takýto ošiaľ, ako panuje teraz, tu nie je počas každých majstrovstiev? Dobrá otázka, avšak ťažko sa na ňu odpovedá. Mnoho ľudí fandí športovcom, len keď sa im darí, česť výnimkám. Nebolo by skvelé vidieť viať slovenskú vlajku, aj keď na to nie je príležitosť? Aby som pravdu povedal, mne sa to nepáči. Zoberme si ako príklad Ameriku. V Amerike je Američan hrdý na to, že je Američan. Vyvesí si svoju vlajku pred dom, lebo to tak cíti. Nehanbí sa za to, kto je.
Hanbia sa Slováci za Slovensko? Neviem. Možno. Ak áno, tak je to neopodstatnené. Keď si zoberieme Slovensko nielen z politickej či ekonomickej stránky, tak prídeme na to, že žijeme na skvelom mieste s krásnou prírodou, bohatou kultúrou a históriou. Žijeme na mieste, kde keď si pred domom vztýčime vlajku, tak nám ju neodfúkne hurikán, ani nespláchne tsunami. Sme tam, kde vlajka bude plápolať bez obáv.
Tak prečo plápolá len posledné dva týždne? Falošní národovci. Tak by som nazval väčšiu časť momentálne fandiacich ľudí. Kiež by fandili Slovensku stále a nielen v hokeji! Im sa tu zrejme nepáči a nie sú hrdí na svoju vlasť. Ale každý z nich raz spieval: „Nad Tatrou sa blýska...“ A každý jeden by plakal, aby sa mohol vrátiť domov, keby zistil, aký je svet naokolo krutý. Preto si zaspievajme a buďme hrdí na Slovensko. Ono si to zaslúži.

Tomáš Barica

Nicolette Andeleková získala jazykové štipendium do USA

2011-05-05T20:02:00.001+02:00

V dnešnej dobe, keď cudzie jazyky hýbu svetom a a veľa mladých ľudí zláka život za hranicami rodnej zeme, je celkom pochopiteľné, že dve žiačky Gymnázia Antona Bernoláka - Nicolett Andelekovú a Alexandru Tošić zaujala výzva slovenskej organizácie NOS OSF, ktorá ponúka desaťmesačné štipendium pre žiakov sexty a druhého ročníka stredných a odborných škôl v Spojených štátoch alebo vo Veľkej Británii.

Cesta k vysnívanému cieľu však nebola vystlaná ružami. Ako prvý krok bolo potrebné odoslať prihlášku s vlastnoručne napísanou esejou a taktiež „štartovný poplatok“ v hodnote 15€. V decembri 2010 si 106 uchádzačov potrápilo svoje mozgy na písomných testoch, ktoré boli zamerané na počúvanie, prácu s textom spojenú s gramatikou. Nečakanou úlohou sa stalo písanie ďalšej eseje na jednu z troch predpísaných tém. Nakoniec bolo na finálnu časť pozvaných 61 úspešných uchádzačov, ktorým sa podarilo dosiahnuť určitý počet bodov v testoch. Tá prebehla vo forme ústneho pohovoru pred štvorčlenným výborom, v ktorom mali zastúpenie aj predstavitelia programov z USA a Veľkej Británie.

Na základe výsledkov z testov, osobnostných predpokladov, študijného priemeru a ľudského vyžarovania bolo definitívne vybratých 9 študentov z celého Slovenska , medzi nimi aj naša spolužiačka Nicolette Andeleková. Títo mladí ľudia dostali jedinečnú príležitosť zakúsiť, ako chutí svet za veľkou mlákou. Gratulujeme!

Alexandra Tošić

Návšteva divadelného predstavenia

2011-05-03T17:18:00.000+02:00

Je fajn, že naša škola okrem klasického vyučovania rozširuje naše obzory aj návštevou rôznych podujatí. Žiaci tercie sa zúčastnili predstavenia v Trnave Osemsto míľ po Amazone, ktoré bolo vytvorené podľa románu slávneho spisovateľa Julesa Verna. Spracovanie bolo moderné, humorné. Výraznou postavou bol muž, ktorý stvárňoval postavu sudcu, režiséra a zvukára. Najmä jeho perfektná schopnosť napodobniť zvuky rôzneho druhu bola pre mnohých fascinujúca.
Tešíme sa na ďalšie divadelné predstavenie.

Zuzana Lenártová

Tajomstvo kráľa a architekta časť druhá: Sami to nezvládneme

2011-04-26T22:59:00.000+02:00

„...Tak to sme tam, kde sme boli,“ skonštatoval starosta, „to už nič iné nie je, iba ten obraz,“ ukázal na obraz so zlatým rámom, na ktorom boli všetky beštie zo sôch. Tancovali okolo veľkého zlatého svietiaceho kľúča v nejakej jaskynnej miestnosti.
Lhikan si ten obraz dobre poobzeral. Zrazu sa otočil na starostu. „Pane, skúšali ste ten obraz dať dole?“ Pokrútil hlavou a zatváril sa, ako keby to bol najväčší blázon na svete. „Ale prečo? Niečo tam musí byť!“
Starosta urobil posunok, ako keby chcel Lhikana na niečo upozorniť, no nebolo treba. „Ten obraz je v tej stene zabudovaný?“ Starosta prikývol: „Chcel som ti to povedať...,“ zatváril sa smutne, „no ale počkať! Možno sa to dá vypáčiť!“ zaradoval sa a rozbehol sa do kuchyne.
O chvíľu sa vrátil s plnou náručou vidličiek. Začal ich strkať do pravej škáry medzi obrazom a stenou. Keď tam boli všetky, poriadne na ne zatlačil. Obraz sa s veľkým pam! vylúpol zo steny. Obaja sa s očakávaním pozreli na stenu, ale uvideli len akýsi obrázok vytesaný do steny.
„A to je zase čo? Niekto sa nudil a len tak si vytesával do steny blbosti? Ten obraz tam bol určite preto, aby to zakryl...“ a s mávnutím ruky si sadol na najbližšiu stoličku. Bol zjavne unavený a znudený. Ale Lhikanovi zaplo „To nie sú nijaké blbosti, pán starosta,“ povedal mu zamyslene prechádzajúc prstami po znakoch „To je ďalšia hádanka.“
„Hm, no super, takže ďalšia hádanka... Ktovie, koľko ich ešte bude?“ Starosta sa postavil z málo vyhriatej stoličky a zamieril sa pozrieť na čmáranice na stene. Zamyslene sa na to zadíval.
„No, vieme určite, že to naše písmo nie je... Sú to asi nejaké runy alebo čo... Hm, a čo ak to je nejaká smerová ružica, vieš, taká čo býva na mapách... Ale tie znaky... Nedávajú mi zmysel. A pod tým budú zase nejaké verše, asi pokračovanie k hádanke... Teda keď už nejako horko ťažko vylúštime toto, tak potom bude znovu, a potom znovu, zasa ... No napadá ti niečo?“
Dopovedal a oprel sa o stenu. Po chvíli na ňu priložil ucho, no z jeho reakcie sa dalo usúdiť, že nič nepočul. Nakoniec zaklopkal na stenu, žiaden dutý zvuk sa neozval.

„Pri každom vrchole sú tri znaky," začal vysvetľovať, "a pri každom je ten druhý znak rovnaký. Podľa mňa predstavuje baštu alebo vežu. Sú tu štyri veže, ak sa nemýlim, takže by to mohlo sedieť...tie znaky, ktoré sú na treťom mieste, hovoria dačo o tých baštách alebo vežiach, to je jedno. Tá, čo je dole, určite predstavuje vežu s vlajkou, tá hore vežu so žrďou, ale bez vlajky, tá prvá vežu, na ktorej nie je ani jedno a tá naľavo...je na nej nejaký predmet v tvare lichobežníka...zvyšok neviem...aspoň tak si to myslím ja. Čo si o tom myslíte vy?"
„Hlavné veže sú tu len dve,“ odpovedal mu starosta. „ale vieš čo, určite sú to runy! A nie hocijaké, ale trpasličie! Veď kráľ aj architekt boli trpaslíci!“ a rýchlo sa rozbehol dať vyhlásiť, že kto preloží trpasličie runy, dostane odmenu.
Po chvíli sa vrátil. „No a teraz už len čakať!“ povedal natešene.
A ani nie dlho. O chvíľu sa objavil nejaký nižší chlap. „Tak ty vieš lúštiť runy?“ spýtal sa ho na privítanie starosta. „Áno viem. Kde to máte?“ Starosta ukázal na stenu a muž sa do toho ihneď pustil...
„Hm, no to je teda čudné... Sú to samé čudné znaky, nie runy... Veď to sa nedá prečítať! Hm.... Nie, to nie sú žiadne runy... No čo, pomohol som vám?“

Starosta naňho vyvalil oči. „ Že či si nám pomohol?! Prac sa odtiaľto darebák, myslel si si, že ti naletíme?!“ Chlap vystrašene ušiel. „Veril by si, že sú aj takíto ľudia?“ spýtal sa starosta Lhikana. Ten mu na prekvapenie odpovedal (keďže to bola rečnícka otázka): „Už som aj horších videl“, a spomenul si na svoje detstvo.
Po ďalšej chvíľke prišiel niekto iný. Bol to trpaslík, odetý v nejakom ľahkom brnení a sekerou za opaskom. V očiach im svitla nádej. „Keď nevieš runy, ani sem nechoď... Toho minule som zrúbal, prišiel si len po odmenu a hovoril, že to runy nie sú...“ Trpaslík neodpovedal, a keď mu starosta ukázal, čo má preložiť, tak začal:
„Hmm, zaujímavé... To tu bolo vytesané? V tom nákrese je asi zaznačený nejaký smer... To, pri tej čiarke hore, je "S" a vedľa neho číslo jeden... Pri pravej "V" a číslo dva... Pri dolnej "J", číslo tri a pri poslednej "Z", a samozrejme, číslo štyri... Môže to tak byť? Netáram hlúposti?“
„S,V,J,Z, hovoríte? To sú svetové strany. To je nad slnko jasné. Ale čo tie čísla? Tieto hádanky sú čím ďalej, tým ťažšie.“ „To je pravda,“ súhlasil starosta, „no snaž sa ďalej!“
Trpaslík bol chvíľu ticho a potom pokračoval:

„Výborne, uhádol si, už si bližšie,
no ešte veľa vecí Ti zostáva.“

Následne bola vytesaná vodorovná čiara, asi aby text, ktorý potom pokračoval, oddelila.

„Vyber štvorec 28 zo severu a 6 zo západu.
Pod štvorcom ťa niečo bude čakať...
niečo, čo budeš potrebovať...“

„Všetko,“ dopovedal trpaslík. „Ďakujem... Konečne niekto, kto sa v tom vyzná... Hm, počkajte, hneď som späť...“ vychrlil zo seba starosta a vybral sa k dverám. O pár sekúnd bol už zasa pri nich, aj s dvomi mešcami. „Tu máte, za vaše doterajšie služby. A teba, budeme asi ešte potrebovať, sami to nezvládneme. Máš na nás čas? A... ako sa voláš?“ povedal starosta, a podal obom mešce. Po otvorení zistili, že tam je okolo dvadsať zlatých. „Volám sa Groll-Zibal-Galmn, teda skrátene len Groll... Momentálne nemám nič na práci, a rád vám pomôžem... a ďakujem za zlato...,“ odpovedal trpaslík a na starostovej tvári sa objavil úsmev. „Dobre... Ale čo teraz? Čo môžu znamenať tie slová z hádanky?“ spýtal sa, ale medzitým si spomenul, že Groll nevie o čo tu vlastne ide. Vysvetlil mu to a priniesol aj mapku, aby mu lepšie priblížil hrad...

Pokračovanie nabudúce....

Jakub Kočalka

Airsoft na GABe

2011-04-25T22:22:00.001+02:00

Čudovali by ste sa, aké rôznorodé koníčky sa vyskytujú na tejto škole. Niektorí majú vzťah k umeniu, iní športujú, niektorí celé dni nerobia nič a Andrej Jaško z kvinty A je hráčom airsoftu.

Airsoft je adrenalínový šport, ktorý simuluje rôzne bojové situácie. Zároveň ide o tréning taktiky, tímovej akcie až po prežitie v boji. Poprosila som Andreja, aby nám tento netradičný šport trochu priblížil a keďže som človek od prírody veľmi zvedavý a Andrej rád odpovedá, otázok nebolo málo...

Tak, Andrej, koľko rokov už sa takto „hraješ“?

Asi tak tri roky.

Ako si sa k airsoftu dostal?

Cez kamarátovho otca, ktorý akurát otváral nové malé ihrisko v Bratislave. Nie je to žiadna veľká konkurencia oproti takým Warlordom, ale...

Pravdepodobne sa však dosť vybláznite aj tak. Koľko hráčov sa môže zúčastniť na jednej hre?

Bežne hrajú štyria proti štyrom, ale keď sa zorganizuje „Veľký boj“, je to vlastne jedno. Ale nie, maximálny počet, čo som videl, boli desiati na desiatich.

A ako taká hra prebieha? Predpokladám, že má nejaké špeciálne pravidlá, taktiky, podmienky...

Hmm, v skratke? Dva tímy proti sebe „nabehnú“, párkrát sa vystrelí a ide sa domov :D... Pravidiel je tiež veľa, také základné však sú zákaz kontaktného boja – nemôžeš nikomu prejsť pažbou po... tvári, paľba z kritickej blízkosti – to je 20 centimetrov a menej... Pravidlá, koľko „životov“ má hráč a čo platí ako zásah , sa dohadujú hráči na mieste pred zápasom, len na turnajoch sú pevne dané. Taktiku radšej rozoberať nebudem, sú ich stovky.

Akú zbraň máš najradšej? A vôbec, máš vlastnú zbraň?

To je trochu komplikované. Hrať môžeš od pätnástich, ale so zapožičanou zbraňou a pod dozorom. Vlastniť zbraň môže hráč až od osemnástich, takže oficiálne je to otcova zbraň /smiech/. No a moja obľúbená? K šestnástym narodeninám som dostal airsoftový Steyr Aug.

Takže ty sa ešte nevenuješ airsoftu profesionálne?

Nie.

Ale na súťaži si aj tak bol.

Áno, ale súťaže sú aj pre amatérov. Náš klub sa zúčastňuje tých vyšších súťaží a chalani už chodia aj na medzinárodné stretnutia. Ja sa zatiaľ musím uspokojiť s tým, čo je.

Neboj sa, onedlho pôjdeš s nimi. Ako dopadli tie súťaže, na ktorých si sa zúčastnil prednedávnom?

No, jednu kvôli mne prehrali. Pokašľal som dosť zásadnú vec. Ak chcete totiž vyhrať ako tím, musia ísť všetci na sto percent... Ďalšie súťaže sme však už vyhrali.

Máš nejaký vtipný zážitok?

Samozrejme! /smiech/ Raz sme hrali proti chlapom, ktorí si zo strachu zapli baterky a mávali nimi všade naokolo. Priestor, na ktorom sme hrali nebol až tak veľký a teda sme ich do minúty našli, do ďalšej obkľúčili a potom sme ich len všetkých postrieľali. /smiech/ Bolo však ťažké neprezradiť sa, pretože som sa musel veľmi kontrolovať, aby som sa nerozosmial.

Hráte aj v noci?

Samozrejme.

Mal si už aj nejaké to „vojnové“ zranenie? Pravdepodobne zásah dosť bolí.

Väčšinou modriny, tie mám stále, alebo nejaké škrabance. Zlomeninu som ešte, našťastie, nemal. No stane sa aj to.

Ale máte chrániče, však?

Jasné. Je dobré si chrániče zakúpiť, ak chceš hrať dlhšie, no keď si človek chce len tak rekreačne zahrať, zaplatí si za hru a všetky chrániče dostane od klubu „do prenájmu.“

Andrej, na záver, mnoho ľudí si mýli airsoft s paintballom. V čom je zásadný rozdiel?

Hm... Rozdiel je v tom, že pri paintballe sa používajú ako munícia guľky naplnené farbou a zbrane sú vlastne len chabé repliky. Pri airsofte sa hrá s plastovými guľôčkami, ktoré pekne štípu. Keďže v paintballe je hneď viditeľný zásah, nemôžeš nikoho oklamať. V airsofte je priznanie sa k zásahu iba otázkou fair play hry. Ďalej je rozdiel aj v tom, že pri airsofte sa používajú zbrane, ktoré nielen vyzerajú ako originál, ale majú rovnakú váhu... Je to omnoho reálnejšie.

Ďakujem Ti za rozhovor a veľa šťastia do budúcna!

Ivana

Zdravotnícky kurz na našej škole

2011-04-05T18:34:00.005+02:00

Už asi tri mesiace funguje na našej škole „zdravoťácky“ krúžok. Hlavnou iniciátorku som bola ja spolu s mojou kamarátkou Anitou Szkurákovou, ktorá študuje na GŠB. Vďaka patrí aj pani zástupkyni za pomoc a podporu pri rozbiehaní tejto aktivity, pretože začať s krúžkom uprostred školského roka, je náročné.

Zo začiatku prišlo deväť nadšencov, potom desať a nakoniec nás ostalo len sedem. Pýtate sa prečo? Ako organizátorka to beriem vážne a chcem, aby GAB uspel.

Teraz sme siedmi - ja a Sonička z 2.A, Maťo z 3.A, Kiko a Kubo zo sexty, Rony z kvarty a nakoniec to naj Ivetka z 1.A. Toto je elita, ktorá pôjde reprezentovať GAB v máji na súťaž. Bude ťažké vybrať z nich piatich najlepších. Ja nesúťažím, budem robiť rozhodcu vďaka nedávnemu úspešnému absolvovaniu 33 – hodinovému kurzu.

Dúfam, že v máji urobíme dobré meno GAB-u a umiestnime sa na dobrom mieste. Nemusíme byť prví, ale ani poslední. Držte nám palce!

SiSA

33- hodinový kurz alebo Ako sa stať záchranárom

2011-04-05T18:33:00.004+02:00

Dňa 11.3. som o pol desiatej opustila budovu svojej milovanej školičky a svoju najmilovanejšiu chodbu. Odišla som od svojich chlapcov a šla som v ústrety vzdelávaniu sa v oblasti prvej pomoci pod vedením miestnej organizácie Červeného kríža v Senci.

Kurz trval tri dni. V piatok som sa naučila, čo vlastne prvá pomoc je a čo robiť predtým, než ju poskytnem. A potom základy prvej pomoci pri poraneniach. Bolo toho na mňa veľa, ale školiteľka to podávala tak zaujímavo, že som visela na jej každom ďalšom slove. Musela som zachytávať množstvo informácií, ktoré som nestíhala zapisovať. Našťastie moja kamarátka Anita stíhala robiť poznámky, keď si robila tento kurz ona. V sobotu večer mi odovzdala svoje materiály a pustila som sa do učenia. Bola som si vedomá toho, že všetky poznatky budem potrebovať aj na zdravotných dozoroch pri rôznych akciách, ktoré sa konávajú v našom meste a že ako vedúca zdravotného krúžku na našej škole musím ísť všetkým členom príkladom..

V nedeľu nám boli odprezentované posledné zranenia, opakovali sme, čo sme sa naučili a potom prišiel na rad test. Po teste, z ktorého som mala 100%, prišla na rad skúška z KPR- kardiopulmonálnej resuscitácie. Aj cez tú som vďaka Bohu prešla. Nakoniec ma čakali praktické skúšky - fingované zranenia pri autonehode aj s jej účastníkmi: hysterickou matkou, opitým manželom a otcom zároveň, tiež zlomeniny, popáleniny, poranenie elektrickým prúdom, srdcový záchvat...

Tento kurz sa oplatí absolvovať kvôli novým poznatkom, ale i zábave pri záverečných skúškach.

SOM VYŠKOLENÝ ZÁCHRANÁR!!!!

SiSA

2011-04-01T22:21:00.010+02:00